KUMULÁCIA DOVOLACÍCH DÔVODOV. JE PRÍPUSTNÁ ALEBO HROZÍ RIZIKO ODMIETNUTIA DOVOLANIA?

Nová právna úprava inštitútu dovolania v Civilnom sporovom poriadku[1] (ďalej aj „CSP“), v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou, prešla koncepčnou zmenou.

Nová právna úprava však v praxi vyvoláva viaceré aplikačné problémy. V tomto príspevku sa zameriame na problém týkajúci sa odôvodnenia prípustnosti dovolania. Výklad predmetnej právnej úpravy nie je totiž jednotný, a preto spôsobuje právnu neistotu. Význam jednotného riešenia je pritom zásadný.

Nastolenie interpretačného problému

Nový koncept prípustnosti dovolania a vymedzenia dovolacích dôvodov je spojený s nasledovným interpretačným problémom:

Dovolacie dôvody sú podľa CSP upravené tak, že:

• dovolanie prípustné podľa § 420 CSP je možné odôvodniť výlučne niektorou z vád zmätočnosti (§ 431 CSP);
• dovolanie prípustné podľa § 421 CSP je možné odôvodniť len tým, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 CSP).

Napadnuté rozhodnutie alebo konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, však môžu trpieť vadami zmätočnosti a zároveň vydané rozhodnutie môže vychádzať aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Takáto situácia nie je vylúčená. Keďže povinnou náležitosťou dovolania je vymedzenie dôvodov prípustnosti a tomu zodpovedajúce vymedzenie dovolacích dôvodov, dovolateľ je tak pri príprave dovolania konfrontovaný s otázkou:

Má sa právna úprava dôvodov prípustnosti dovolania v CSP interpretovať tak, že:

• prípustnosť dovolania je možné založiť výlučne len na základe jedného z dvoch dôvodov prípustnosti dovolania; alebo
• prípustnosť dovolania je možné založiť na oboch dôvodoch prípustnosti dovolania?

Právne názory na riešenie tejto otázky nie sú v súčasnosti jednotné a nie je tak ani zrejmé, ktoré riešenie je správne. Význam riešenia uvedenej otázky je pritom zásadný, nakoľko:

• označenie dôvodov prípustnosti dovolania limituje zároveň možnosti dovolateľa vymedziť dovolacie dôvody;
•  dovolanie, ktoré nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, dovolací súd podľa § 447 písm. f) CSP odmietne.

Znamenalo by to teda, že ak by mala byť prípustnosť dovolania správne odôvodnená len jedným z možných dôvodov prípustnosti, ale dovolateľ by prípustnosť odôvodnil oboma dôvodmi (a vo vzťahu k obom dôvodom prípustnosti by vymedzil aj dovolacie dôvody), dovolací súd by jeho dovolanie odmietol.

Právne názory na riešenie interpretačného problému sú rozdielne

Deväť mesiacov od účinnosti CSP sú zverejnené dva diametrálne odlišné právne názory na uvedenú otázku.

Prvý právny názor

Prvý právny názor zverejnili autori komentujúci CSP[2] a zároveň aj členovia rekodifikačnej komisie pre prípravu CSP. Podľa daného právneho názoru je dovolateľ oprávnený odôvodniť prípustnosť dovolania výlučne len s poukazom na:

• vady zmätočnosti; alebo
• nesprávne právne posúdenie.

Kumulácia oboch dôvodov prípustnosti nie je možná a bude viesť k odmietnutiu dovolania. Tento právny názor je odôvodnený len odkazom na vymedzenie dovolacích dôvodov podľa § 431 a § 432 CSP.

Druhý právny názor

Druhý právny názor[3] je výsledkom rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu. Podľa tohto právneho názoru je v dovolacom konaní prípustná kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP a aj v zmysle ustanovenia § 421 CSP. Dovolací súd sa priklonil k uvedenému záveru z nasledovných dôvodov:

• dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP (porušenie práva dovolateľa na spravodlivý proces) môže byť prepojený s dovolacím dôvodom podľa § 421 CSP;
• súdy sú povinné poskytovať spravodlivosť v materiálnom slova zmysle a nemôžu postupovať pri rozhodovaní prísne formálne;
• prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem je v rozpore s princípom spravodlivosti a vedie k extrémne nespravodlivému záveru.

Kritické poznámky k obom právnym názorom

Nedostatkom každého z uvedených právnych názorov je chýbajúce podrobné odôvodnenie.

Prvý právny názor len stručne odkazuje na vymedzenie dovolacích dôvodov podľa § 431 a § 432  CSP. Z odkazu na vymedzenie dovolacích dôvodov by mal zrejme vyplývať nasledovný záver:

1. podľa CSP sa prípustnosť dovolania môže vymedziť len určenými dôvodmi prípustnosti;
2. z toho autori daného názoru vyvodzujú, že dovolanie nie je možné založiť na inom dôvode prípustnosti, pričom navyše dovolanie je podľa nich možné založiť výlučne na jednom dôvode prípustnosti;
3. tento dôvod prípustnosti je následne možné vymedziť len dovolacími dôvodmi, ktoré pod neho spadajú.

Predmetný právny názor však považujeme za neudržateľný, keďže:

1. k takémuto záveru nie je možné dospieť na základe jazykového výkladu právnej úpravy;
2. z ustanovenia § 431 a § 432 CSP vyplýva len to, že dovolanie prípustné podľa § 420 CSP musí byť v tejto časti odôvodnené vadami zmätočnosti a nie iným dôvodom, napríklad nesprávnym právnym posúdením a dovolanie prípustné podľa § 421 CSP musí byť v tejto časti odôvodnené nesprávnym právnym posúdením, ale nie vadami zmätočnosti. Inými slovami, ak by bolo dovolanie podané pre vady zmätočnosti a bolo by odôvodnené nesprávnym právnym posúdením, nemohlo by mu byť vyhovené.
3. z dikcie ustanovenia § 420 a § 421 CSP nevyplýva záver, že dovolanie môže byť prípustné len na základe jedného z  dôvodov prípustnosti dovolania. Nie je totiž vylúčené, že rozhodnutia odvolacích súdov môžu trpieť tak vadami zmätočnosti, ako aj nesprávnym právnym posúdením. Prípustnosť dovolania tak môže byť daná oboma dôvodmi. Nová koncepcia prípustnosti dovolania podľa CSP nevylučuje, podľa nášho názoru, aby dovolanie mohlo byť prípustné na základe oboch dôvodov prípustnosti, a preto aj vymedzené dovolacie dôvody môžu byť uvedené kumulatívne.
4. predpokladáme, že zákonodarca by tak zásadnú otázku, akou je vylúčenie kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania formuloval explicitne a jednoznačne.

Druhý právny názor prípustnosť kumulácie odôvodňuje odmietnutím právneho formalizmu, ktorý by následne viedol k odmietnutiu spravodlivosti.

Inými slovami, druhý právny názor je podľa nášho názoru možné interpretovať tak, že:

1. ak by dovolací súd pripustil, že dovolateľ môže založiť svoje dovolanie len na jednom dôvode prípustnosti dovolania;
2. avšak dovolateľ by uviedol oba dôvody prípustnosti dovolania a vo vzťahu k nim vymedzil dovolacie dôvody, dovolací súd by bol povinný dovolanie odmietnuť.

Dovolací súd však považuje takýto procesný postup za formalistický a extrémne nespravodlivý. Dovolací súd, ktorý prijal druhý právny názor, považuje vylúčenie kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania za prístup, ktorý mu neumožňuje vziať do úvahy čl. 2 CSP, podľa ktorého ochrana ohrozených a porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná. Prikláňame sa k druhému právnemu názoru.

Okrem dôvodov, na základe ktorých dovolací súd tento názor prijal (odmietnutie formalizmu) a neudržateľnosti odôvodnenia prvého právneho názoru, ktorý sme vyššie uviedli, nás k tomuto záveru vedú aj ďalšie dôvody:

Po prvé. Za nesprávny považujeme taký prístup, aby prípustnosť dovolania bola posudzovaná len na základe jedného z dôvodov prípustnosti, a len vo vzťahu k tomuto dôvodu prípustnosti mohol byť vymedzený dovolací dôvod.

Dovolateľ by bol v takom prípade nútený zvoliť len jeden z dôvodov prípustnosti, a to aj v prípade, ak by nedostatky rozhodnutia, alebo pochybenia v konaní, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzali, napĺňali oba dôvody prípustnosti.

Navyše, dovolateľ, ktorý by ako dovolací dôvod uviedol nesprávne právne posúdenie by sa nemohol spoľahnúť na to, že dovolací súd bude ex offo preskúmavať rozhodnutie aj z hľadiska vád zmätočnosti. Takáto iniciatíva dovolacieho súdu je bez označenia tohto dovolacieho dôvodu vylúčená. Považujeme preto za potrebné, aby bola zachovaná možnosť dovolateľa označiť všetky dôvody prípustnosti a vymedziť dovolacie dôvody a aby sa dovolací súd označenými dovolacími dôvodmi mohol zaoberať.

Ak by sa možnosť dovolateľa označiť oba dôvody prípustnosti dovolania vylúčila, náprava najzávažnejších procesných pochybení súdov nižšej inštancie alebo náprava nesprávne posúdených právnych otázok by mohla byť vylúčená, a to aj v prípade, ak by z obsahu spisu alebo z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, takéto pochybenia vyplývali. Takýto stav by tak mohol v konečnom dôsledku zasiahnuť do práva strany na spravodlivú ochranu jej práv a oprávnených záujmov.

Po druhé. Hoci prípustnosť dovolania podľa Občianskeho súdneho poriadku[4] (ďalej aj „OSP“) bola založená na odlišných princípoch a procesných postupoch v porovnaní s úpravou podľa CSP, ani predchádzajúca právna úprava nevylučovala označenie viacerých dovolacích dôvodov.

Dovolanie, ktoré bolo prípustné podľa § 238 OSP, mohol dovolateľ odôvodniť nesprávnym právnym posúdením veci. Zároveň však, dovolanie prípustné podľa § 238 OSP mohol odôvodniť aj tým, že v konaní došlo k vadám zmätočnosti alebo konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Prijatím CSP zákonodarca žiadnym spôsobom nedeklaroval, že upúšťa od možnosti dovolateľa napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ak je daná prípustnosť dovolania na základe oboch dôvodov prípustnosti dovolania vymedzených v CSP. Z toho vyplýva, že ak dovolanie podľa právnej úpravy OSP bolo možné odôvodniť viacerými dovolacími dôvodmi, aj podľa CSP by mal byť takýto postup možný. Z právnej úpravy opak nevyplýva.

Po tretie. Aj česká právna úprava dovolania, ktorá je historicky najbližšia slovenskej právnej úprave, zotrvala na princípe odstraňovania tak vád nesprávneho právneho posúdenia, ako aj vád zmätočnosti, a to prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov. Pritom aj v ČR došlo v roku 2012 k významnej reforme inštitútu dovolania.

Dovolanie je síce v ČR prípustné výlučne z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, avšak, ak je dovolanie z tohto dôvodu raz prípustné, český dovolací súd z úradnej povinnosti prihliadne aj na vady zmätočnosti, hoci by neboli v dovolaní uplatnené alebo by boli uplatnené len niektoré z nich.

Okrem toho, ak rozhodnutie trpí len vadami zmätočnosti, na ich odstránenie je určený ďalší mimoriadny opravný prostriedok, a to žaloba pre zmätočnosť. Znamená to, že ani v ČR zákonodarca pri úprave inštitútu dovolania neupustil od snahy presadzovať, popri zjednocovaní právnych názorov, aj procesne spravodlivé rozhodnutia. NS ČR ako dovolací súd zjednocuje právne názory a zároveň odstraňuje aj najzávažnejšie procesné pochybenia. Z toho vyplýva, aj s ohľadom na historický kontext spoločného právneho vývoja, že pochybnosti o správnosti prvého právneho názoru sú dôvodné. V opačnom prípade by totiž došlo k popretiu základného poslania NS SR, a teda aj k popretiu všeobecne uznávaných princípov spravodlivosti.

Záver

Súčasný stav spôsobuje pre dovolateľov právnu neistotu. Preto predpokladáme, že dovolatelia, ktorí sa budú chcieť vyhnúť riziku odmietnutia dovolania pre nesprávne označenie dôvodu prípustnosti, a tým aj nesprávne vymedzenie dovolacieho dôvodu, uprednostnia len jeden z dôvodov prípustnosti a vo vzťahu k nemu vymedzia povolený dovolací dôvod.

A to aj v prípadoch, ak napadnuté rozhodnutie alebo konanie, ktoré mu predchádzalo, trpí takými nedostatkami, že do úvahy prichádzajú oba dôvody prípustnosti dovolania a tomu zodpovedajúce dovolacie dôvody.

Považujeme preto v súčasnosti za veľmi naliehavé, aby boli rozdielne závery pri výklade prípustnosti dovolania čo najskôr odstránené.

[1] Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

[2] Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. C.H.Beck Praha, 2016, s. 1382

[3] Uznesenie NS SR, sp. zn. 3Obdo/70/2016

[4] Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok