PREDPOKLADY PLATNOSTI SIMULÁCIE (A DISSIMULÁCIE) V KONTEXTE AKTUÁLNEJ ROZHODOVACEJ PRAXE NAJVYŠŠIEHO SÚDU SR

Ako naznačuje už názov článku, venovať sa budeme otázkam platnosti simulácie (vedomej nezhody skutočnej vôle a urobeného úkonu) a dissimulácie (kedy sa simulovaným úkonom zastiera iný právny úkon mienený vážne). Predpoklady platnosti týchto úkonov rozoberieme v kontexte aktuálneho rozhodnutia najvyššieho súdu [1] publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR ako R 1/2021 [2].

Všeobecne o simulácii (a dissimulácii) právnych úkonov

Na úvod považujeme za vhodné poukázať na zákonné náležitosti právneho úkonu, ktoré musí právny úkon vo všeobecnosti spĺňať na to, aby mohli nastať účinky, ktoré konajúce subjekty chceli dosiahnuť.

Medzi takéto náležitosti Občianky zákonník zaraďuje: (i) náležitosti osoby, (ii) náležitosti vôle, (iii) náležitosti prejavu vôle, (iii) náležitosti pomeru vôle a prejavu a (iv) náležitosti predmetu.

V kontexte nedávno zverejneného judikátu R 1/2021 sa zameriame na zákonné predpoklady týkajúce sa náležitostí vôle. Platí, že vôľa smerujúca k vykonaniu platného právneho úkonu musí byť slobodná a vážna. Navonok zas musí byť prejavená určito a zrozumiteľne. Pokiaľ by právny úkon nespĺňal tieto predpoklady, bol by absolútne neplatný.

Môžeme si položiť otázku, kedy je právny úkon vykonaný vážne? Nedostatok vážnosti vôle sa prejavuje tým, že sa pri právnom úkone prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje alebo vôľa, ktorá síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav.

Inými slovami povedané, právny úkon nie je vykonaný vážne, pokiaľ podľa objektívnych okolností daného prípadu konajúci nechcel vyvolať následky, ktoré s takýmto prejavom vôle normy občianskeho práva spájajú.

Odborná literatúra [3] zaraďuje medzi poruchy vážnosti vôle najmä prípady vnútornej výhrady, predstieraných právnych úkonov (simulácie) a právnych úkonov vykonaných žartom. Tieto vady vážnosti vôle označuje aj ako vedomé vady vážnosti vôle [4].

Prípady simulácie nie sú osobitne riešené v právnom poriadku, a preto o to viac kľúčovú úlohu zohráva právna teória a rozhodovacia prax súdov.

Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu definuje simuláciu a poukazuje na jej následky nasledovne:

„Simulácia (predstieranie) pri právnom úkone predstavuje rozpor (nezhodu) medzi vôľou a jej prejavom. U simulovaného konania, v ktorom absentuje vážnosť vôle, simulovaný právny úkon sa považuje podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatný. V takom prípade simulovaný právny úkon nemá za následok vznik, zmenu ani zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. (…)

 (…) V situácii, kedy simulované konanie vo svojej príčine (pohnútke) slúži k zastreniu iného právneho úkonu, hovoríme o dissimulovanom konaní. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, podmienkou však je, že zastieraný právny úkon zodpovedaná vôli subjektov, a ďalej že sú u neho splnené i ostatné náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť (§ 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka), napr. že vyhovuje zákonu, že ho neobchádza, resp. neprieči sa dobrým mravom. Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený, bol by rovnako neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).“  [5]

Môžeme preto zhrnúť, že simulovaný právny úkon je považovaný za absolútne neplatný. Pre úplnosť však doplníme, že o následkoch v podobe absolútnej neplatnosti môžeme hovoriť len v prípadoch tzv. spoločnej simulácie [6] (t. j. musí byť daná vedomosť oboch účastníkov o simulácii a chýbajúca vôľa byť právnym úkonom viazaný) [7].

V oblasti definície simulácie a jej následkov najvyšší súd judikoval svoje rozhodnutie už pomerne dávno. Vo svojom novšom judikáte R 1/2021, ktorý nižšie rozoberáme, však najvyšší súd posúdil predpoklady platnosti dissimulovaného právneho úkonu, a to nasledovne:

„Predpokladom platnosti zastretej (dissimulovanej) zmluvy o prevode vlastníctva nehnuteľnosti (§ 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka) je okrem iného jej uzatvorenie v písomnej forme a tými istými účastníkmi ako zastierajúca (simulovaná) zmluva.“

Základ sporu riešeného v judikáte R 1/2021

V konaní vedenom pred okresným súdom sa žalobca domáhal proti žalovanej [8] určenia, že sporný byt vrátane podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a pozemku patrí do podielového spoluvlastníctva žalobcu v podiele ½ a žalovanej v podiele ½.

V predmetnom spore okresný súd žalobe vyhovel a rozhodnutím [9] určil, že byt patrí do podielového spoluvlastníctva žalobcu a žalovanej (obom v podiele ½).

Vychádzal pritom z toho, že strany konania sa bližšie poznali a od istého momentu žili spolu ako druh a družka. Kúpnu zmluvu, na základe ktorej bola žalovaná zapísaná v katastri nehnuteľností ako výlučná vlastníčka sporného bytu, uzatvorila za kupujúcu stranu iba sama žalovaná. V konaní bolo nesporné, že žalobca sa finančne podieľal na úhrade kúpnej ceny a bol ručiteľom úveru, ktorý žalovaná čerpala na kúpu bytu.

Podľa názoru okresného súdu žalobca preukázal existenciu dohody strán konania v čase kúpy sporného bytu, podľa ktorej sporný byt mal predstavovať predmet ich podielového spoluvlastníctva (ďalej len „dohoda o založení podielového spoluvlastníctva“). Uzavretie tejto dohody o založení podielového spoluvlastníctva vyvodil okresný súd z výsledkov vykonaného dokazovania (najmä zo skutkových zistení o investovaní finančných prostriedkov, zmluvy o hypotekárnom úvere, organizovaní rekonštrukčných prác a nedomáhaní sa vrátenia vynaložených prostriedkov). Pri určení výšky spoluvlastníckych podielov súd vychádzal z domnienky vyplývajúcej z § 371 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Krajský súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Nad rámec rozhodnutia okresného súdu iba stručne uviedol, že podľa názoru krajského súdu dohodu o založení podielového spoluvlastníctva možno uzatvoriť aj samostatne pred predmetným úkonom, keďže pre ňu zákon nevyžaduje žiadnu osobitnú formu.

Voči potvrdzujúcemu rozhodnutiu krajského súdu podala žalovaná včas dovolanie, ktoré však dovolací súd ako procesne neprípustné odmietol. [10]

Na základe ústavnej sťažnosti žalovanej ústavný súd [11] nálezom [12] rozhodol tak, že základné právo sťažovateľky na ochranu vlastníckeho práva ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím krajského súdu bolo porušené [13].

Ústavný súd preto rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.  V odôvodnení pritom ústavný súd poukázal na extrémne nelogický záver krajského súdu o úmysle žalobcu stať sa spoluvlastníkom nehnuteľnosti, keď aj samotný žalobca súhlasil s tým, aby sa žalovaná stala vlastníčkou dotknutej nehnuteľnosti.

Tiež zdôraznil, že akceptovanie výkladu krajského súdu by v konečnom dôsledku znamenalo, že ktokoľvek, kto poskytol tretej osobe peňažné prostriedky, aby nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti prevodom, by sa mohol súdnou cestou domáhať vydania rozhodnutia o jeho spoluvlastníctve k tejto nehnuteľnosti len z tohto titulu.

Ústavný súd vyčítal krajskému súdu, že svoj právny názor o vzniku a platnosti (ústnej) dohody o založení podielového spoluvlastníctva k bytu odôvodnil poukazom na judikatúru, ktorá sa však týkala vzniku podielového spoluvlastníctva k domu alebo inej stavbe postavenej spoločnou činnosťou viacerých osôb. Judikatúra, na ktorej založil krajský súd svoje rozhodnutie v predmetnom spore, však nekorešpondovala so skutkovým a právnym stavom v danej veci. Krajský súd sa odklonil od konštantnej rozhodovacej praxe súdov v obdobných veciach.

S právnym názorom ústavného súdu vysloveným v náleze sa v celom rozsahu stotožňujeme. V danom prípade totiž nešlo o taký spôsob nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu, na ktorý by bolo možné aplikovať judikatúru uvádzanú krajským súdom. Žalobca a žalovaná spoločnou činnosťou totiž nepostavili sporný byt, a teda v danom prípade nešlo o (originárne) nadobudnutie vlastníckeho práva k bytu na základe výstavby.

Napriek nálezu ústavného súdu, krajský súd opätovne potvrdil rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne. Svoj názor odôvodnil poukazom jednak:

• na súdnu prax, v zmysle ktorej, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí to, čo predstavovala vôľa zmluvných strán a
• na kúpnu zmluvu, v ktorej predmet a kúpna cena boli vyjadrené správne, a preto obsahovala všetky podstatné náležitosti.

Krajský súd doplnil, že v prípade dissimulovaného právneho úkonu je tento často platný, keďže dissimulácia sama o sebe nie je protiprávna.

Z pochopiteľných dôvodov žalovaná podala dovolanie aj voči tomuto rozhodnutiu krajského súdu. Podotkla, že krajský súd nerešpektoval nález ústavného súdu, hoci je preň záväzný.

Krajský súd tak opätovne zotrval na svojom pôvodnom názore, že dohodu o založení podielového spoluvlastníctva možno uzavrieť aj samostatne pred predmetným úkonom. Vyslovil, že zákon pre ňu nevyžaduje žiadnu osobitnú formu. Krajský súd však svoj názor nepodložil žiadnym ustanovením ani judikatúrou.

Dovolateľka preto považovala napadnutý rozsudok krajského súdu za rozhodnutie spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci, a to pre nesprávne vyriešenie hneď troch (v doterajšej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu) neriešených právnych otázok, od ktorých vyriešenia záviselo rozhodnutie krajského súdu.

Tieto právne otázky sa týkali:

I. možnosti uzavretia dohody o podielovom spoluvlastníctve k existujúcej nehnuteľnosti ústnou formou;

II. možnosti simulácie právneho úkonu v časti účastníkov právneho vzťahu alebo možnosti dojednania platného dissimulovaného úkonu medzi iným okruhom účastníkov, než aký existuje v prípade simulovaného úkonu;

III. platnosti dissimulovaného právneho úkonu, týkajúceho sa nehnuteľnosti, pokiaľ je tento urobený v ústnej forme.

Najdôležitejšie závery judikátu R 1/2021

Dovolací súd zdôraznil, že platný právny poriadok SR pri nadobúdaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zmluvami predpisuje obligatórnu písomnú formu právnych úkonov. Navyše, ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine.

Dovolací súd preto skonštatoval, že ústna dohoda o založení podielového spoluvlastníctva (ktorá podľa názoru odvolacieho súdu je možná) sa nemôže stať spôsobilým podkladom zápisu v katastri nehnuteľností. Poznamenal však, že takáto ústna dohoda by mohla viesť k započatiu oprávnenej držby smerujúcej k nadobudnutiu práva inak, a to vydržaním.

Odpoveď dovolacieho súdu na prvú položenú otázku môžeme zhrnúť nasledovne. Dohodu o založení podielového spoluvlastníctva, ktorá bude spôsobilým podkladom pre vyznačenie zmeny zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, možno platne uzavrieť iba písomne – a to len za predpokladu originárneho spôsobu nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu.

V rámci druhej položenej otázky dovolací súd zhrnul svoje právne závery pomerne stručne, ale jednoznačne. Uviedol, že ak už sa má úprava o simulácii a dissimulácii uplatniť, je nutné zotrvať na tom závere, že simulácia sa môže týkať len obsahu právneho vzťahu, teda z neho plynúcich práv a povinností jednotlivých subjektov právneho vzťahu. Simulácia sa teda nemôže týkať aj samotných subjektov.

Napokon, ani vo vzťahu k tretej položenej otázke dovolací súd nemohol dať za pravdu krajskému súdu. Dovolací súd svoju odpoveď formuloval tak, že náležitosťou vyžadovanou pre platnosť zastretého právneho úkonu, týkajúceho sa nehnuteľnosti, je aj písomná forma úkonu.

Judikát R 1/2021 korešponduje s obdobnými skoršími rozhodnutiami súdov nižších inštancií

Môžeme konštatovať, že právne závery plynúce z judikátu R 1/2021 korešpondujú s viacerými skoršími rozhodnutiami súdov nižších inštancií, v rámci ktorých tieto posudzovali platnosť simulovaných (a dissimulovaných) právnych úkonov. Poukážeme aspoň na niektoré z nich, ktoré sa po skutkovej stránke pomerne často v praxi vyskytujú.

Napríklad, v konaní pred okresným súdom [14] posudzoval súd platnosť kúpnej zmluvy ako simulovaného právneho úkonu a zmluvy o pôžičke spolu so zabezpečovacím prevodom práva ako dissimulovaného právneho úkonu. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd kúpnu zmluvu vyhodnotil ako simulovaný právny úkon, a to z dôvodu absencie vážnosti vôle. Účastníci zmluvy totiž naoko uzavreli kúpnu zmluvu, hoci v skutočnosti išlo o zmluvu o pôžičke s prvkami zmluvy o zabezpečovacom prevode práva.

Okresný súd v súlade s § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka ustálil, že simulovaný právny úkon je absolútne neplatný. Zaoberal sa však platnosťou dissimulovanej zmluvy o pôžičke a dospel k záveru, že tá bola uzavretá platne. Ako dissimulovaný právny úkon však už nebola platne uzavretá aj zmluva o zabezpečovacom prevode práva, nakoľko v rozpore s § 553a ods. 2 Občianskeho zákonníka neobsahovala všetky náležitosti, ktoré zákon pre takúto zmluvu požaduje [15].

Ako vidíme, tento záver vyslovený okresným súdom plne korešponduje so závermi plynúcimi z judikátu R 1/2021. Zmluvu o pôžičke ako dissimulovaný právny úkon okresný súd správne posúdil ako platný právny úkon, keďže:

(i) zmluva o pôžičke zodpovedala vôli jej subjektov,

(ii) boli splnené aj ostatné náležitosti požadované zákonom pre jej platnosť a

(iii) bola uzavretá medzi tými istými účastníkmi ako simulovaná zmluva.

Na druhej strane, súd nemohol zmluvu o zabezpečovacom prevode práva posúdiť ako platný úkon z dôvodu absencie jej zákonných náležitostí.

V inom konaní sa krajský súd [16] zaoberal otázkou platnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi poručiteľmi a žalovanými. Krajský súd vyhodnotil, že kúpna zmluva je neplatná, keďže išlo o simulovaný právny úkon. Za neplatný právny úkon považoval krajský súd aj dissimulovanú darovaciu zmluvu.

Tento záver krajský súd odôvodnil tým, že pokiaľ účastníci uzavreli simulovanú písomnú kúpnu zmluvu ohľadne nehnuteľnosti, ktorou chceli zastrieť darovanie tejto nehnuteľnosti, nie je dissimulovaná darovacia zmluva platná, pokiaľ nebola uzavretá písomne a z jej znenia nie je zrejmé, že išlo o darovanie. Podstatné náležitosti darovacej zmluvy je totiž treba vyžadovať bez ohľadu na skutočnosť, či ide alebo nejde o zastretý právny úkon.

Prípady, keď sa účastníci dovolávajú darovacej zmluvy, namiesto uzavretej kúpnej zmluvy, sa v praxi vyskytujú pomerne často. V týchto prípadoch preto možno s poukazom na ustálenú prax súdov konštatovať, že darovacia zmluva – ako dissimulovaný právny úkon týkajúci sa nehnuteľnosti – nebude platná, pokiaľ nebude dodržaná jej písomná forma. Zo znenia simulovanej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi musí byť pritom zrejmé, že sa jedná o darovanie ako bezodplatný právny úkon. Práve však dojednaná kúpna cena ako odplata za predaj nehnuteľnosti býva dôvodom na vyslovenie neplatnosti aj dissimulovanej darovacej zmluvy.

Záver

Môžeme konštatovať, že do prijatia judikátu R 1/2021 súdy nižších inštancií v mnohých prípadoch posudzovali otázky platnosti simulovaných (a dissimulovaných) právnych úkonov jednotne. Avšak, stále sme boli svedkami vydania aj takých rozhodnutí, v rámci ktorých sa súdy nižších inštancií odklonili od konštantnej rozhodovacej praxe súdov v identických veciach.

Sme presvedčení, že najvyšší súd prijatím judikátu R 1/2021 prispel k naplneniu princípu právnej istoty, ktorého imanentnou súčasťou je práve predvídateľnosť súdnych rozhodnutí. Je legitímnym právom účastníkov právnych vzťahov očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje princíp právnej istoty.

Autor: JUDr. Mgr. Gabriela Fačkovcová

[1]     Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ a/alebo „dovolací súd“).

[2]     Rozhodnutie najvyššieho súdu z 23. júna 2020, sp. zn. 3 Cdo 43/2019, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR ako R 1/2021 (ďalej len „judikát R 1/2021“).

[3]     Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I., II. § 1 ‒ 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, strana 260.

[4]     Od vedomých vád vážnosti vôle je nutné odlíšiť nevedomé vady vážnosti vôle, kedy konajúci subjekt nevie o nezhode medzi vôľou a jej prejavom (typickým príkladom je konanie v omyle).

[5]     Rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 7 Cdo 12/2012.

[6]     Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I., II. § 1 ‒ 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, strana 260.

[7]     Inak je to pri tzv. jednostranne simulovaných právnych úkonov, kedy sa postupuje v súlade s teóriou ochrany dôvery.

[8]     Žalovaná bola v katastri nehnuteľností zapísaná ako výlučná vlastníčka sporného bytu.

[9]     Rozhodnutie Okresného súdu Košice II, sp. zn. 16C/250/2011.

[10]    Rozhodol tak s poukazom na § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku.

[11]    Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“).

[12]    Nález ústavného súdu, č.k. III. ÚS 288/2015-57 (ďalej len „nález“).

[13]    Pre úplnosť uvádzame, že žalovaná sa ústavnou sťažnosťou domáhala zrušenia nielen rozhodnutia krajského súdu, ale aj rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým bolo jej dovolanie odmietnuté ako procesne neprípustné. Ústavný súd však konštatoval, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu. Navyše, podľa názoru ústavného súdu bol postup najvyššieho súdu v súlade s procesno-právnou úpravou. Ústavný súd preto sťažnosti žalovanej v časti namietajúcej porušenie jej základných práv rozhodnutím najvyššieho súdu o dovolaní nevyhovel.

[14]    Konanie vedené pred Okresným súdom Trnava, sp. zn. 11C/9/2017.

[15]    V zmysle § 553a ods. 2 Občianskeho zákonníka zmluva o zabezpečovacom prevode práva musí obsahovať: (i) vymedzenie zabezpečeného záväzku a označenie práva, ktoré sa prevádza v prospech veriteľa, (ii) práva a povinnosti účastníkov zmluvy k prevedenému právu počas trvania zabezpečovacieho prevodu práva, (iii) jeho ocenenie v peniazoch, (iv) spôsob výkonu zabezpečovacieho prevodu práva a (v)  najnižšie podanie v prípade dobrovoľnej dražby.

[16]    Konanie vedené pred Krajským súdom Košice, sp. zn. 6Co 733/2014.